modrá...

Z mojich očí padajú na svet
atramentové machule.
Malé, tmavé moria
na vankúši.
Lodička vlastných prianí
tak malá, krehká-
hrozí, že sa potopí.

A vonku fúka do viet,
bolia ma oči,
ráno pred svitaním.
Nedá sa
nevidieť a pochopím.

Na šnúrach vejú
odpovede
posteľných plachiet.
Každá má svoju pravdu,
utkanú zo lží.

Do biela vyprané
šťastia a smútky.
Tvária sa odvážne
polámané nezábudky.

Vyžehlené sny
do pravidelných štvorcov.
Ja a ty-
rozprávka bez konca.
Rozprávka, kde princezné
nekričia,
len ticho plnia
svoje atramentové
moria.